Neznáme územie

17/06/2019

Ako som sa ocitla na neznámom území alebo nikdy nehovor nikdy


 

Bolo to už poriadne dávno, čo som si vytvorila názor na posilňovne a posilňovacie stroje. Na gymnáziu sme mali „posilku“ na nultej hodine, čo jej nepomohlo k popularite. Ďalší úder obľúbenosti zasadil pán učiteľ (sa vie, že sme ho volali profesor) svojim výrokom: rozcvičku nech dá nejaký človek, môže byť aj dievča – jasné, že nie som až taká vzťahovačná, aby jedna veta mohla vymazať sympatie. Neznášala som ho už predtým. Také tie šľachovité typy, čo vyzerajú, že by prežili v divočine, dokonca divočina začína o sebe pochybovať… nuž každý má svoj „šialok“, že áno? Ja som ale posilňovanie nemohla mať rada, pretože sa mi na hornej časti tela nevyvinula žiadna preukázateľná muskulatúra. Na základnú obsluhu kostry to stačilo, chvalabohu, ale už volejbal bol jemne nad moje sily. Povinnú hodinu posilňovania týždenne som trávila pozorovaním okolia  schovaná za stĺpom v našej tzv. posilňovni. Bola to vlastne galéria nad telocvičňou, kde v tom istom čase cvičili aj chalani pod vedením učiteľa – niečo medzi Milošom Mečířom a „sympaťákom“ z BravaGirl – žiadna šľacha sem – šľacha tam a hlúpe reči o dievčatách. Nemusím pripomínať, že moja svalová výbava a celkovo telesná schéma ma na schovávanie sa za stĺpom priam predurčila. Ale, ako to už chodí, nikdy nehovor nikdy.

Materská preverila moje fyzické schopnosti. Po neúspešných rehabilitáciách som sa dala na masáže. Došlo aj na slzy, dostala som rôzne rady: užívať všelijaké bylinkové preparáty (predám ampulku kvapiek, ktorých názov obsahuje meno jednej rozprávkovej bytosti, kontaktujte ma…), odporúčanie vylúčiť zo stravy cukor a najlepšie aj kávu = prečkať zvyšok života v ospalosti, vykúpať sa v sóde (to možno funguje, neskúsila som). Až som sa dostala k masérovi, ktorý vrátil posunutú platničku na svoje miesto a umožnil mi opäť voľne dýchať (tak si vysvetľujem ten pukavý zvuk a prehrávanie môjho života pred očami za svitu množstva hviezdičiek). V eufórii z navrátenia telesnej pohody som sa zaujímala o preventívne opatrenia, a tak som sa vlastne dostala do posilňovne. Na prvú návštevu som sa patrične vyzbrojila podrobným vypočúvaním muža, ako to tam chodí – tušila som, že to bude iné, ako náš „balkón“ na gympli. Išla som tam v nedeľu ráno presvedčená, že o takej nekresťanskej hodine tam nikto nebude – omyl. Preskočím opis môjho úvodného „očumovania“ ľudí okolo, aby som nejako zapadla. Prejdime rovno k mojim zisteniam a výsledkom: Trvalo mi približne 5 až 6 návštev, kým som sa počas cvičenia spotila natoľko, aby mal nejaký zmysel ten uterák, ktorý som si so sebou nosila po vzore svalnatých ľudí okolo. Dovtedy som ho poslušne kládla na stroje, lebo tak robili ostatní, a nechápala, že by som sa niekedy mohla spotiť na chrbte aj inak ako návštevou MHD (besné tanečné kreácie nerátam, rovno ich vylúčme zo skupiny športu, tanec je vášeň;)). Zistila som, že na cvičenie mi stačí aj mundúr z obchodu, kde sa dajú hneď vedľa seba kúpiť zápisníky, sladkosti, „sedák“ na záchod a šijací stroj. Áno, pozorujem, že niektoré ženy sa snažia estetickú latku dvíhať farebným ladením fľaše na vodu a nepohodlnou spodnou bielizňou (kto sa nepozerá, nech prvý hodí kameň…), ale spokojne ju podliezam, lebo už po slabej hodinke cvičenia som opojená endorfínom. Inak pozor na tú po-cvičebnú eufóriu, raz som pod jej vplyvom pozvala už cestou z posilky svokrovcov na návštevu (do neuprataného bytu!!!). A čo je najhlavnejšie, moje subtílne zakrpatené, nepoužívané, na kosť prilepené svalové vretienka povstali z popola. Okolie to možno nevníma, ale ja ich cítim. Vítam ich s veľkou láskou a radosťou, lebo sme sa tridsať rokov nevideli. Vlastne aj kus viac, presne od čias, kedy mi ako dieťaťu vyhasol ten reflex, ktorý je pozostatkom z ríše opíc a slúži na to, aby sa malá opica udržala na mame a nespadla zo stromu (úchopový reflex). Doteraz si neviem nastaviť takmer žiadny zo strojov, netuším, na čo sú dobré niektoré cviky – pripisujem to tomu, že zrejme stimulujú svalové partie, ktoré moje telo v priebehu času nepoužívalo a možno ich aj prestalo inervovať… Každopádne ma celkom baví objavovať nové veci, ako aj minulý týždeň, keď mi muž povedal, že steper, na ktorom cvičím mi nemeria tep. A ja som to číslo – predstavte si- celé mesiace ovládala dychom… 🙂.

 

Dušička

ak chcete … zdieľajte

1 názor na “Neznáme územie”

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *