Tak vám rovno poviem, chystala som sa napísať ódu na jeseň. Myslím, že ma sčasti ovplyvnili moji facebookoví priatelia, ktorí od začiatku septembra fňukajú, že chcú znova leto. Prestanú s tým niekedy v máji, ak bude tropický. Troška to ešte zvyknú spestriť vzdychmi, že chcú jar, niekedy okolo 6.1. – čo možno nejako súvisí s dojedením saloniek zo stromčeka, ale to by bolo treba vedecky overiť. Ďalšia vec, ktorá ma k vychvaľovaniu jesene viedla, je fakt, že keď už bude seriózne chladno – pocitová teplota najviac tak 15 stupňov –  alebo aspoň veterno (SKV alebo VKV ako len chcete, na Furči fúkajú zásadne spolu), ja získam 15 až 30 minút času k dobru J. Nie, nie, nepôjde o anomáliu z posunu času, a nesúvisí to ani s východne položeným sídliskom. Proste začnem nosiť čiapku a odpadne mi čas potrebný na reprezentatívnu úpravu „koruny krásy“ (ha ha) pre potreby návštevy Frešu (vyslovuj, ako ja píšem). Nuž a posledným dôvodom, kvôli ktorému by sa podľa mňa oplatilo chváliť jeseň, je fenomén púšťanie šarkana. Tak som si hovorila, keď som si svojho za dve ečka niesla domov zo spomínaného nákupného miesta. Aktivite, ktorá spojí rodinu a vyčarí úsmev na tvári dieťaťu, sa oplatí povenovať. Už som videla, ako sa v zreničkách toho malého tvora mihá šarkan veselo šantiaci vo vetre… Prvý pokus: Púšťanie na školskom dvore. Verzia muža: vietor je prisilný, preto sa to nedá. Dieťa sklamané, že som mu nedovolila urvať šarkanovi ešte na zemi chvost, mu venovalo len jeden pohľad a pobralo sa po svojom. V podstate by mu oveľa viac pohľadov, ani nestihlo venovať, lebo lietal maximálne 3 minúty. Musím však uviesť (ak by to muž čítal), že na ihrisku to bol bezkonkurenčne najdlhší let šarkana. Navyše sme pri odchode prehodili pár slov s oteckom, podľa ktorého, dačo za dve ečka proste lietať nemôže – on mal takého istého šarkana J. Druhý pokus: Podľa mňa sa odohral za ideálnych podmienok a na krásnom mieste, lebo som to vyberala ja. Ukázalo sa však, že nie je kopec ako kopec, a existujú aj záveterné strany kopcov. Neodradilo nás to. Dokonca ani blízkosť vedenia vysokého napätia, ktoré s telefónnymi káblami a klasickými elektrickými drôtmi vytváralo cca pravouhlý trojuholník. No a v týchto mimoriadne sťažených podmienkach sa mne (keď čítate túto časť v pozadí by mala hrať postupne sa zrýchľujúca hudba s jasným triumfálnym posolstvom) – takže mne sa podarilo udržať šarkana vo vzduchu asi pol hodiny, vytočila som dokonca celú šnúrku (porezala si prsty) a krtko Trávniček (obrázok na šarkanovi) ani raz neutrpel zásah elektrickým prúdom, ale zopár telefonických rozhovorov mohol teoreticky odpočúvať… Dieťa nevenovalo v tomto prípade šarkanovi už ani pohľad, bolo celkom fascinované šmykľavkou, na ktorej chýbala tá časť na šmýkanie. Verzia muža: veľmi si to neužil, keďže celý čas bránil dieťaťu, aby si spôsobilo polytraumatické zranenie, vietor fúkal málo J. Tretíkrát sme už išli úplne na istotu, keďže som podľa môjho presvedčenia dosiahla profi úroveň v tejto športovej disciplíne (viem, že sa pri tom len stojí, ale trapézy dostávajú zabrať). Miesto mi tento raz odporučil môj otec – lúku blízko rodnej dediny, kde sa v lete pásli kravky – ako idylicky to znie… Ak vám nabiehajú obrazy z reklám s fialovou kravičkou, tak ste rovnako ako ja zrelí na stret s realitou: opálenie z leta je už fuč, nanuky z mrazáku vyjedené, už ani neviete, či ste boli na dovolenke, nie to ešte kde, ale niektoré veci odolávajú zubu času prekvapivo dobre! Proste na tej lúke to vyzeralo, že Milka s kamoškami odišli tak pred hodinou a ozaj naľahko – všetko, čo by ich „ťažilo“ tam nechali. Ak niekde budete čítať, že jeden a pol ročné dieťa pri behu nedokáže kľučkovať, tak zabudnite na športový optimizmus – je to fakt pravda! Ale povedzme si rovno, ono ani kľučkovať nechcelo – ak ho neodradil vzhľad, ani zápach, ani úctyhodný rozmer kontaminujúceho objektu, tak ako by mohol pomôcť srdcervúci verbálny prejav matky zodpovednej za údržbu obuvi a odevov? Dieťa si aspoň ozrejmilo životnú pravdu: malé zviera, malý „kak“, veľké zviera… Šarkan lietal ako divý, napriek tomu sme sa porúčali po štvrťhodinke. Muž z toho zas nič nemal, lebo bránil mladému okúsiť realitu, čo najväčším počtom končatín … hej a vietor bol tentokrát prisilný.

Dušička