Rozchod

08/08/2019

Ako by ste sa cítili, keby ste zrazu zistili, že vám váš miláčik škodí? Že vaše cesty sa musia rozísť? Celé roky sa každé ráno zobúdzate s myšlienkou na to, že už o pár minút sa vám stretnú oči a váš pohľad sa utopí v tom nekonečnom bezpečí. Čas sa na chvíľu zastaví a vaše srdce začne biť rýchlejšie. Pri letmom dotyku pier cítite známu vôňu, teplo… ach…Váš vzťah je rokmi zocelený, taký známy, všedný, ale zároveň osviežujúci. Stačí aj tých pár minút denne, aby ste ho utužili, posilnili. Je to vlastne závislosť – no a čo? A potom, jedného dňa zistíte, že práve to vám neprospieva? Je to rana, vážení.
Je to už pár týždňov, čo sme od seba. Prvé dni boli veľmi ťažké. Ráno som len s námahou hľadala dôvody, pre ktoré vstať z postele (dieťa mi to uľahčovalo napr. otázkou: mama, kde dala nožnice?). Môj spoločenský život utrpel tiež. Aj keď teraz v lete sa zdá, že v tejto oblasti je všade bohatý výber – ľudia len tak posedávajú v meste, ale ja sa bojím, že pre mňa to už nebude ono… Asi pred týždňom sme sa náhodne stretli, naozaj som to neplánovala a draho som za to zaplatila… nespala som takmer celú noc. Možno ste prešli niečim podobným. Možno vás to ešte len čaká. Preto sa s vami podelím o moje skúsenosti z hľadania náhrady.
Dosť bolo zavádzania! Nedala som sa na písanie romantických poviedok, aj keď čakám na vaše reakcie, či mám tie “dvere” navždy zavrieť. Hovorím o káve, vážení priatelia. Verím, že so mnou dokážete precítiť túto stratu. Prejdime teda k časti, káva je minulosť, čo teraz?
Ako prvú možnosť som vyskúšala prudko zdravú alternatívu s názvom, ktorý zvádza k omylu: zelená káva (nech to nie je antireklama, ja sa v tom nevyznám, možno ich existuje viac druhov…). Je potrebné poznamenať, že chuťový zážitok je veľmi individuálna záležitosť a preto nemôžete očakávať, že vám to bude chutiť tak ako mne. Ja by som to teda prirovnala k výluhu z vozíka na trávu, ako si ho pamätám z domu. V reči ľudu by som to označila ako “vývar z taľigi” (taľiga – dvojkolesový vozík, skôr by som ho nakreslila, ako opísala). Chuť je to teda komplexná, mieša sa v nej príroda v zastúpení: drevo a tráva; moderná “ľahká” aróma je zastúpená kovovou rúčkou, exotickú príchuť ďalekých kávových plantáží nám sprítomňuje aroma gumových kolies. Nie som žiaden gurmán, ale tieto chute som dokázala rozoznať. A farba? S jej opisom by básnik nemal veľa práce (ako spieva Jozef Ráž) – povedal by len: khaki. Žeby bola khaki nová čierna?
Druhá voľba padla na všelijaké pražené obIlniny. Všetky majú spoločné to, že sa hrdia lahodnou chuťou – čo bude zrejme ich metafyzický rozmer – objavíte ho, len silou sugescie. Aspoň farba sedí, tak si vravím: keď ti to stačí pri rozpoznávaní auta, pri rituálnej šálke dvakrát do dňa, to musí tiež. Neobsahuje to kofeín, ale zato vlákninu – takže aspoň jeden účinok starej dobrej kávičky (veď viete, ktorý…ehmm) to má. Po prvom bezkávovom týždni, kedy som mala pocit, že môj závislý mozog chce ujsť cez očné jamky v lebke, bola moja závislosť zažehnaná. Len sa mi zdá, že kaviarničky o týchto obilných zázrakoch ešte nepočuli, lebo v ponuke skôr nájdete dačo, čo prešlo tráviacim traktom opice, ako poctivý koreň čakanky. Nuž zvykám si. A zistila som, že káva – nekáva, zrána so mnou nie je reč, ak máš možnosť, uteč preč.

 

Dušička

ak chcete … zdieľajte