O čom písať v novembri…

Začnem slušne, ako sa patrí…o počasí. Prejdem k všeobecnému posťažovaniu si: takéto počasie praje všakovakým telesným neduhom: ako sú napríklad nočné prejedania (ktoré si vďaka skorému stmievaniu rozšírilo pôsobnosť na interval od 16:00 h do 07:00h, ak je hmla, pokojne aj do 7:30) alebo početné prechladnutia, ktoré ľudskou potrebou združovať sa ľahko mutujú do chrípkových epidémií alebo iných pliag. Nuž, ale keďže tento blog náleží k stránke dvoch nezdolných osôb, ktorých rozhovory sa takýmto sťažovaním rozhodne nekončia, pozbierala som zdrapy, odrobinky a nanočastice svojho odhodlania nepoddať sa viróze, a rozhodla som sa podeliť sa s vami o môj recept na skoré uzdravenie duše i tela.

                                Predstavte si teda situáciu, že vás choroba prekvapí v noci a vy zistíte, že všetky seriózne medicíny pre telo expirovali v čase, keď sa ešte nosili bedrové rifle a legíny patrili iba na základnú školu. Ja som napríklad v takúto zúfalú noc bola nútená zaliezť do postele iba s domácou slivovicou. Nie však v krku, lež na ňom. Tentoraz sa neopakovala situácia, kedy mi takto aplikovaný alkohol úspešne skopíroval vzor zo šatky po babke na kožu krku. Už ani tie slivovice nie sú to, čo bývali… Okrem bolesti v krku som však musela bojovať aj s nespavosťou spôsobenou 1. znemožnením prehĺtania; 2. sťaženým dýchaním (nie, nebolo to tou šatkou utiahnutou okolo krku); 3. zápachom slivovice. Naordinovala som si teda medicínu zasahujúcu vysoko pozitívne ako telo, tak aj dušu: ľahkú literatúru, ktorú by mnohí označili ako plytkú, nepodnetnú, kaziacu vkus, šovinisti by ju nazvali jednoducho „ženskou“. Ja vás však chcem zasvätiť do jej premnohých benefitov v období, kedy vaše telo bojuje s chorobou. V prvom rade, tento žáner zamestná len nepatrnú časť mozgu, a tá zvyšná sa môže sústrediť na mobilizovanie bielych krviniek alebo zháňanie „P“čka pre muža, nech sa môže starať o dieťa. Jazyk týchto diel je často považovaný za chudobný, ja však hovorím: horkýže chudobný, čo by ste si priali pre človeka, ktorého hlasivky sú schvátené zápalom, alebo sa ich telo snaží zbaviť kašľaním. V takej situácii netreba chorého pobádať zbytočne k dlhým rečiam, čo by sa iste stalo, ak by mal potrebu deliť sa o literárny zážitok. To sa s touto literatúrou určite nestane. Poďme ale ďalej… Koľko sa toho píše o úlohe pozitívneho myslenia v období liečby. A čo vás pozitívnejšie naladí, ako dobré správy: krásna sirota zdedila majetok, do chudobnej „zlej partie“ sa zahľadel vojvoda, nádejnú herečku objavil režisér, promiskuitný seladón sa konečne zamiloval, škaredé káčatko sa nahodí a všetkým z nej padajú sánky. No proste nádej ešte žije, priatelia. Ďalším výrazným plusom tohto literárneho žánra je jeho snaha o detailné popísanie rôznych príjemných prirodzených ľudských činností. Niekto by sa pri tom možno červenal, ale ťažko to odlíšiť od červene spôsobenej horúčkou, že áno. Pozornosť pacienta sa takto môže uberať smerom k príjemným vyhliadkam, ako pekne sa dá tráviť večer, keď už človek nie je infekčný a izolovaný.(Keď mu už dá muž pusu aj inde ako na čelo.)                  V neposlednom rade tento druh literatúry poslúži ako skvelý ukazovateľ úspešnosti procesu liečby: keď začnete viesť s autorkou (s autorom som sa nestretla, raz darmo, ženy sú liečiteľky) v duchu ironický rozhovor, škodoradostne sa pobavíte na nelogickom konaní postáv, pri opisoch sa schuti zasmejete na prirovnaniach neúspešne sa snažiacich vzbudiť umelecký dojem, napokon sa rozčúlite na dementnom ignorovaní akýchkoľvek historických reálií, vtedy viete, že ste konečne fit. Nastal čas vykonať údržbu zovňajška, prezliecť sa do oblečenia, ktoré síce môže pripomínať pyžamo, ale už ním nie je. Zistíte, že zásoba polotovarov aj iných tovarov sa minula, a už vám to nie je jedno. Už nemáte chuť deliť sa o kinder-buenko s dieťaťom pod dekou pri telke, hoci ešte nejedlo obed (radšej ho celé v tichosti zjete počas poobedňajšieho spánku dieťaťa, lebo kto by už tú „umelinu“ decku dával). Gratulujem k prekonaniu novembrovej povinnej jazdy.

Dušička