Keď mám písať o Vianociach, vychádza mi, že mám len dve možnosti pateticko- sladkú alebo hejtersko – moralistickú. Prvá možnosť, ma neláka, ale nebudem sa ani sťažovať na zhon a nadávať na konzumnú spoločnosť (komu „čierny piatok“ nerozšíril aspoň jednu zreničku, nech prvý hodí kameňom). Nebudem s tým bojovať, volím útek – do minulosti.

Každý rok, čo si pamätám, som si hneď po „Dušičkách“ povedala, že tento rok to dám bez zhonu, vínečko v meste, úsmevy, koledy, no proste pohoda ako z filmu (kde ľudia pobehujú v svetroch so sobmi, za oknami im stále sneží, hoci ulice sú suché, nikdy nepratajú, nenadávajú, nestresujú, len veselo s koledou na perách pečú, varia, a napriek tomu upravení a oddýchnutí sadajú spolu a načas k sviatočnému stolu – zdá sa, že mám problém so zátvorkami… dám si to do novoročných predsavzatí).

     Pre mňa Vianoce v prvom rade voňajú človečinou, keď každá snaha o dokonalosť býva potrestaná.

     Jeden rok som sa vybrala do kostola po betlehemské svetlo, ktoré tam priniesli skauti – pre umocnenie atmosféry. Vzala som si kahanec, ale žiaden „sersan“ na jeho pripálenie. Taká som bola na seba hrdá, keď sa mi podarilo so steblom vytrhnutým z metly na ometanie snehu pripáliť tú moju sviečku. Celá natešená a s patričným sviatočne-povzneseným výrazom na tvári som ju niesla domov. Priam som cítila, že som pozitívne naladila všetkých ľudí dobrej vôle, ktorých som stretla. Doma som zistila, že ako som vlastným telom chránila plamienok, sviečka ma očmudila tak šikovne, že som vyzerala ako rodovo nevyhranený „posol radostnej noviny“ s juvenilnými fúzikmi.

     Ešte horšie skončila pri sviatočnom pachtení moja milá tetuška. Tá horlivo umývala okná a vešala čerstvo vypraté záclony, až kým sa nezrúbala zo stoličky. Sviatky presedela v čistučkom dome, a ešte dlho hľadela cez tie krištáľovo čisté okná na zimnú krajinu, lebo mala zlomenú kľúčnu kosť a narazené rebrá. K sviatočnému pocitu jej iste dopomohlo aj to, že mohla takmer nepretržite obdivovať vianočné svetielka, pretože spala len v sede, ak sa jej to náhodou podarilo.

     Tak ja sa teda pre upratovanie nezoderiem, ale výzdoba, to je iná vec…

   Pri vytváraní ikebán z ihličia, nepoznám bolesť, lepidlo z tavnej pištole si lúpem z prstov ešte aj na „polnočnej“. Mojou špecialitou je umiestňovanie ikebán na miesta, kde sa z fyzikálneho hľadiska nemôžu udržať, ako napr. na opaxitové (je to také farebné sklo, ktoré bolo v móde v 80. rokoch a môžete ho využiť aj na pozorovanie zatmenia Slnka) obloženie schodištia, na plne funkčné zábradlie, dvere do špajze…  Ako vidíte nejako masochisticky si vyberám miesta vysoko frekventované, aby som mohla v duchu pokoja a pohody opakovať za zvukov kolied: „Musíte trepať tými dverami?“; „Je taký problém vyjsť po schodoch bez držania, kto tu je imobilný?!“; „Nevieš, mi povedať, že to spadlo? Nestúpaj po tom!“

     A do tretice: spomenula som si aj na pokus o zavŕšenie adventu celodenným pôstom. To by nebol, až taký výkon, ak by “zlaté prasiatko” nespojilo sily s nízkou toleranciou alkoholu. Naša tradičná štedrá večera začína “hriatým” a ja som si ako frajerka dala do každej nohy. Oblátku som dala ešte v sviatočnom duchu (med sa dá nenápadko zlízať takmer z akéhokoľvek textilu), bobaľky mi prišli už veľmi vtipné, ale až pri kapustnici celá izba rotovala. Sranda ma prešla,  až keď som okvencala nový obrus a takmer si pripálila rukáv na dekoračnej sviečke.

     Prajem vám teda to, čo sebe, nedokonalé Vianoce, lebo to je istota, ale nech sú zložené z dokonalých momentov čistej lásky a radosti z bežných vecí.

    Na záver pripojím vinšovačku mojej babky, ktorú celé roky na Štedrý deň skoro ráno zatelefonovala mojej mame: Vinšujem Vám na totu svatú Viľiju, že bi vám Pán Boh pomuch jednu prežic, druhej še dožic, hojnejši, urodzenejši a ku temu ščesce, zdrave, hojné božské požehnaňe a pošmerci fuk do neba.

Dušička