Po mesačnej pauze sa vám znova prihováram… Môj syndróm poslušného dieťaťa mi káže sa pekne ospravedlniť za februárovú absenciu, ale moje asertívne ja posiela syndróm kadeľahšie a odkazuje vám, že som bola chorá, trpím jarnou únavou a kontinuálne periem zimné veci (aby som ich opäť vyťahovala, lebo ma na ihrisku prefúklo, podfúklo, a aj by ma sfúklo, ak by som nevláčila odrážadlo). Vopred vás musím upozorniť, že tento text bude obsahovať reklamu – ale pekne postupne. Blíži sa ročné výročie oslavy 1. roka nášho dieťaťa (vysvetlivka: dieťa bude mať už 2 roky), čo považujem za peknú príležitosť vyvolať fotky z jeho prvej oslavy narodenínJ. Nuž ako si ich tak prezerám, neviem si vybrať, lebo všetky sú skvelé. A ja to teda viem oceniť, pretože som vyrástla na „foťáku“, do ktorého sa vkladal film – a trvalo pár týždňov aj mesiacov kým sme jeden film vyfotili. To bolo radosti, keď napokon vyšla aspoň jedna fotka – teda, že objekt bol na fotke celý, blesk nebol prekrytý palcom, oči otvorené, pohyblivé časti nerozmazané… Ešte väčšie „vzrúšo“ bolo koncoročné fotenie v škole. Ak vám vtedy nevyšla fotka, tak ste sa o ten trápny moment podelili hneď s celou triedou. Ja som fotenie nenávidela, čo sa aj výdatne odrážalo na mojom výraze. Čistú detskú radosť v očkách by ste u mňa našli snáď v prvom ročníku – to som ešte netušila, že namočenie ofinky nebolo dostatočné, a naďalej sa rebelsky stavia proti zákonom gravitácie, že na nohách mi vidno presne 15 modrín (biele ponožky v čiernych lakovkách boli vtedy „musthave“, o tom potom… ), a že moje čisto nové (= počas prvého ročníka uvedené do života) predné zúbky žiaria ako solárne panely. Predpokladám, že niekedy v tomto období sa zrodil ten môj odpor k fotografovaniu sa. V ďalších ročníkoch ZŠ som sa poučila – zuby necerila – len tak nerozhodne pootvorila pery, takže vyzerám, ako by som z dlhej chvíľky hryzkala slnečnicové semiačka. Snažila som sa poučiť aj z chýb druhých, konkrétne tých pár „spiacich“ chudáčikov (vysvetlivka: žmurkli), ktorých celá trieda vysmiala ako prvých. Na fotkách sústredene vypliešťam oči, emóciu by ste v nich nenašli, ale zato počiatočný syndróm suchého oka je ľahko pozorovateľný. Náš školský fotograf s obrovským kumštom využíval prirodzené svetlo, nebol to amatér – nikdy nefotil proti svetlu. Posadil nás vždy tak, aby sme do slnka sliepňali my.
Alergia na pózovanie mi zostala, preto som na oslave dieťaťa chcela niekoho, kto zachytí zábavu, nehu, šťastie najlepšie všetkých prítomných bez toho, aby sme museli v dvojrade volať názvy mliečnych výrobkov – niekoľkokrát, kým sa vystriedajú mobily aspoň polovice zúčastnených. Želanie mi do bodky splnila Katka. A teraz konečne prichádza reklamný text:
Je pár momentov v živote, kedy je našou hlavnou úlohou sa radovať, smiať, užívať si, dopriať si. Je fajn sa chvíľu nechať unášať atmosférou, byť „tu a teraz“. Ak vás v takej chvíli niekto s „citom pre vec“ odfotí, zachytí naozajstnú „spomienku“.
Skrátený reklamný text:
Ak sa nechceš fotiť sama, pomôže ti KAMA 😉
Vaša Dušička